Dve studničky
hlboké a tmavé,
údolie
snáď nikým nepoznané,
vrcholky
v zime,v lete ladné,
a majestát?
hodný je aj kráľa,
tak prečo zas
hlava svoje tára?
Ako je možné,
že necítiš tú krásu,
to stvorenie božie,
čo nielen na okrasu,
lež ako vína plný džbán
ti života radosti len z lásky dá.
Dal by
hoc zrna naviac nemá,
ak by
ľúbosť tíško snená
čo len náznak
svornosti videla,
čo len za mak
lásky zacítila.
A vedz,
ak nevezmeš si teraz
viac hoden nie si,
hoc šiel bys aj na doraz
a nebude ti ľúto
vecí, ktoré s videl,
ľútosť bude za tým,
že čo mal,s nevidel!