Ležím si už pokojne,
v truhle uvażujúc…
prečo chvály kňaza,
blízkych mi sužujú,
prečo ľudia trúchlia,
veď za hrob nevidia,
prečo všetci smútia,
keď som, kde byť mám?
Tiché slzy roní
ešte mladá vdova,
že najlepší priateľ
ju z boku podopiera,
mi nevadí až toľko,
ako pohľad svokry,
škoda desať ruží,
stačili by aj tri.
Pokojne si ďalej
kňaz len dobré hľadá,
veď, čo mu pozostalí,
len to, si na papier dá
a že ho nepoznali?
niečo pekné pridá,
nech hrob nezatvára,
hoc živých, intriga!
Zriadenci rakvu spúšťajú,
tu šmyknú sa, tu ticho zakľajú.
Neplačte mamička,
bol to dobrý človek!
To dcérina právnička,
čo nestretla ma vôbec…
Úprimnú vám sústrasť,
vraví jej suseda
určite už z neba,
na nás sa pozerá.
A keď nie?, tak v očistci,
dlho tam nebude,
veď za karbaníctvo
bolo by to kruté.
A že pil?,
veď smädom umrieť nemá,
a že frajerky mal?,
ktože ich dnes nemá…
A peklo?,
nebol taký zlosyn,
veď do kostola chodil,
aj na oferu prispel,
že nebol na spovedi?,
veď zle to tiež nemyslel.
A takto sa to mlelo
na jednom pohrebe,
že je vám to známe?,
v tom sa snáď zhodneme!
Snáď možno s odchýlkami,
ale nie veľkými,
často zostávame
tiež medzi živými…