A znova!
Na scéne farizej…
Priznám sa, píšem,
keď niečo ma naštve
a vždy je to človek
nie strom, čo rastie
viac menej pokojne.
Nekážem ni víno, ni vodu
dívajúc sa na oblohu
len vychutnávam si slobodu
a že tiež city svoje
občas (skoro furt) v slovo dám?
Môžte ma haniť
odpoveď jednu mám.
Život je raz taký
sem tam ťa pohladí
tu poleno pohodí
človeka v cestu vpudí
a keď myslíš
ako dobre
žije sa ti
v sveta lone
niekto znova nájde sa,
čo vidí ďalej od nosa.
Že aj tvojho?
Preto morho?
Budiž…
lež jak potok nezastavíš
darmo snažíš
darmo hatíš
rovnako sa nezmeníš
ak v zrkadlo len ceríš
a vidíš, čo chceš.
Ja vidím to tiež
a trocha viac, možno
a nevravím kade kde,
lež píšem rovno
čo bolí ma
čo bolí ťa…
čo milujem
čo teba trápi
čo maľujem
na papier vzatý kdekade.
Tak neplač,
ak sa vidíš inak
možno zrkadlo je krivé
usmej sa
a ohliadni inam
možno tam bude to pravé,
len či pre teba?
PS:
Klamal som,
píšem, aj keď sa teším…