Počúvam slová
a vidím činy
a cítim tu znova
dve veličiny,
čo nútia nás klamať
seba samých,
čo nútia nás konať
v skutkoch starých.
Vidíme telo
nectíme dušu
síc občas nesmelo
v srdci nás kušú
výčitky svedomia
čo v hĺbke vedomia
akosi nevonia
keď v poplach zazvonia
a snaha k úprimnosti
tlačí do hrdla
samé ostré kosti
a človek sa zadŕha.
Úprimne k cudzím
vieme byť silní
vyčítať musím
mu jeho činy,
snáď občas pochváliť,
aby si nás ctil,
len seba ochrániť,
ak by nás chcel, bil.
Úprimní k sebe, hohó
to tiež vieme,
pochváliť mnoho,
ďalej ísť nechceme
z hlúposti, z pýchy
beztrestne opachu
pcháme do sýpky,
možno len zo strachu
a vôbec nám nevadí,
že zrno sa stráca
ani nás nehatí,
veď dobrá to práca.
Smutný sme občas,
už nik nám nevraví,
že by sme postáť,
na chvíľu len mali,
privítať niekoho
len tak, s radosťou
pekné by tiež bolo
ak aj s úprimnosťou.
Povedať mám Ťa rád
hoc ovládať city
úprimný kamarát
stojí bez viny
a občas Ti povie
aj nechcené slová
a úprimnosť to vie,
až do srdca bodá.
Lež často vieme
ako by malo byť,
lež často drieme
len snaha, nie oceniť,
veď to sa nás netýka,
veď my vieme svoje,
taký tu nebýva,
my sme v pohode.
No raz príde doba,
keď úprimne nazrieme
nie, žiadna pohoda,
veď teraz už viac vieme,
že klamali seba
úprimne tiež
a zistenie bolí
a slovo nerieš…
snáď nevyslovíme viac.
Celá debata | RSS tejto debaty