Myšlienky z trinástej komnaty.

Pre teba…že prečo?

Vyhýbame sa navzájom
a niekde, hľadáme sa…
Snažím sa zabudnúť
a predsa, občas veta
občas chvíľa a tu moment
vráti mi ťa, len tak
a keď koment
k chvíli dať chcem
nieto komu.
Prečo k tomu došlo k zlomu?
Niekde na prahu vedomia
napriek výčitkám svedomia
som sa oddal snom…
A ver, dal by som
všetko, čo v chvíli sa dalo
aj viac, len teba nehrialo
vedomie, že dať treba
svedomie, že vziať z neba
nehodným sa zdá…
Vtedy, povedať chcel som
no odvaha nedala slová…
buď sebou, buď len žena
čo po tom prahne, čo práve nemá
buď sebou, obyčajný človek
čo tuší, že niekto, kdekoľvek
na neho myslí
len tak, čaká
a často ho v mysli,
hoc nič nečaká,
len rád má,
či miluje?
čas dá nám
hoc, nebo žne!
Nebo, čo všetko už vzalo
Nebo, koľkože nám dalo
Nebo, pravda a klam
Neba že báť sa mám…?
Ak báť sa, len ľudí
ak rád mať, tak človeka
ak hnevať sa, na seba
však nedá sa neľúbiť
hoc láska ďaleká.