Cesta vlakom
dávno ma neláka
no život chcel
nech si pobedákam,
vychutnám pocit
bezmocnosti nad časom…
Poloprázdne vagóny
na chvíľu stojíme
a než sa vlak pohne
príjemne objíme
ma jemná vôňa.
A nehľadiac šediny
v uchu mi zasviští
Máš tu voľné?
Čosi mrmlem
ona nečaká
smelo sadá
a kabela belasá
pristane nad hlavou
akoby zázrakom
nevráti sa, lež zostane.
Toľká drzosť ma občas dostane.
Oči síce privreté ďalej
jazyk už káže, nalej!
Však predsa,
prv pozriem koho chcem haniť
a…
Prirodzená krása
oči dva gaštany
vlasy ako uhoľ,
už mier visí nad nami
pod blúzkou ňadrá len
hoc za nimi duša
do riti, myslím si
znova čert pokúša.
A keď rýchlo
zhodnotil som ženu
pohľadom príkro
zadíval sa veru
do tých oči
tmavých ako studne.
A prv než som sa
ozvať zmohol
pozrela a svoj monológ
načala si kľudne.
Cestujem k babke.
Naši sa zbláznili.
Po toľkých rokoch
slovami hanili
sa a teraz súd.
Aj tabletiek pár zjedla
aj krčiem pár vymietla
aj priateľa som mala
a doma, stále zvada.
Slova len tak,
niet s kým prehodiť
otec doma len
košele vymeniť
a mama,
škoda slov,
nevie sama
jak prežiť ten zlom,
je len rada,
že ešte nie som v tom.
A takto sme sa spolu
rozprávali dolu
ja pod kabelou belasou
počúval jej život
a ona pod ťažobou
sedemnástich clivo,
ale vecne
preberala výčiny
rodiny hriešne.
Mamine omyly
otcovu neveru
a svoju ťažobu
na jej vek pridrahú.
Chvíľu ticho
zaškrípali brzdy.
Bože, už som tu
a ako ráno hviezdy
tak stanica ju vzala
hoc vôňa
tá po nej zostala
a ešte niečo…
A než som povedať
zbohom stihol
pod oknom známy hlas
kričí divo:
Ujo, ujo, ďakujem.
Dodnes tú vôňu
v hlave ratujem,
len horkastá pachuť
mi občas vadí,
keď ja, muž
so ženou sa vadím.
Y
Celá debata | RSS tejto debaty