Myšlienky z trinástej komnaty.

Ťažké je veriť
keď toľko sklamaní
ťažké je čeliť
a krokom váhavím
hoc aj nechtiac
vchádzame nevediac
do tmy.
Najprv v pološere
tápeme nevesele
a úsmev na tvári
nám osud prekliaty
vyvolá,
keď prihrá diamanty.
Vidíme v nich krásu
hľadáme v nich spásu
a po čase znova
dušu tma volá.
Lež zaslepený vtedy
a už bez viery
rezkým krokom
tápeme bokom.
Myslíme, že nájdení
chytáme sa nádejí
skáčuc do potoka
nevediac, že stoka
obklopuje nás.
A tu volám znova,
postojte a slová
adresujte k Nemu
zas vzhliadnite k nebu.
Je tam skrytá krása,
čo na nič nehrá sa ,
čo dáva nádej mieru
a pýta si len vieru.
Vieru v život, uzdravenie
vieru, čo nám dá znamenie
ako sladko ďalej žiť,
ako spojiť prasklú niť.
Vieru v lásku,
silu
spásu
aj v chvíľach beznádeje
a než sa ktosi nadeje
znova všetko dobre je
život sa už nesmeje.
Vložme svoje
krehké kroky
do Jeho rúk,
do dobroty
čo nám stále ponúka,
keď naše rany pofúka.
Otvorme sa,
buďme vrelí
odovzdajme sa však celí,
veď nám život, nádej dáva
nad prosbami nezaspáva.
A nakoniec aj Jeho Syn,
povedal, že nie On liečil,
že vyliečila Ťa viera,
Tvoja, vlastná,
nesmierna.
Y